Vyhľadávať v tomto blogu

pondelok 30. septembra 2019

2019



A vtom sa začala pôda zdvíhať . Cez ňu presakovali ruky ktoré sa naťahovali priamo nad oblohu . Stromy života  zároveň zabíjali tých ktorí boli v minulosti . Tí ktorí nám tak chýbajú a nevieme ich vrátiť späť . Sme pokrytý dažďom od krvi a v žilách nám koluje tauron . Esencia bludnosti spektra farieb pod viečkami , áno sú to kruhy .


Vietor pod kôrou zeme presiakol cez kvety na ktorých bola padnutá vášeň. Kvapky rosy zbiehajúce sa po vlhkom tele predstavuje vzrušenie . Vzrušuje ma v očiach bolesť ? Možno sa už pýtam nad ľudské myslenie . Logika nehrá v tomto rolu , je to len čistá chémia . 


A povedz mi prečo sa deje to čo sa deje ? Prečo sme v plameňoch , mesta sú pod vodou a jedine čo nás zaujíma materializmus ? To čo sa práve dnes deje si neviem opísať len ako ,,očista" . Nedokážem ovplyvniť ľudstvo ani jedného z vás . Maximálne čo môžem spraviť je to , že sa vylejem čo ma trápi v mojom živote . A VY čo môžete pre mňa spraviť že si ma vypočujete. Nič viac od vás nechcem. 


Návrat ku koreňom.


Je veľa veci čo moje pery a ruky nemôžu ešte povedať . Jedine čo každý uzná za vhodné je to , že toto je rok ... však viete . Myslím že k úplnému koncu roka sa vyjadrím na Silvestra na mojich sociálnych sieťach . Ak to niekoho zaujíma čo sa odohráva práve v mojom živote , neskôr sa dozvie. 


;


Pretože hovoria, že som zlé dieťa.


Všetko preto, že mi boli vyplatené tieto príbehy, ktoré som urobil.

Všetko, na čo myslím, je zlé .


Nemôžem si pomôcť, len sa snažia vziať moje bohatstvo.

Nebudeš ma chytať.


Urob to všetko sám .


Prichádza to vo vlnách, zatváram oči, zadržiavam dych a nechávam sa pochovať.
Nie som v poriadku a nie je to v pohode.

Neprehľadáš dno jazera a neprivedieš ma späť domov?

Kto ma teraz dá dohromady?

Ponoríš sa, keď som na dne?

Zachráň ma pred sebou samotným,
nenechaj ma utopiť.



2019 pre  mňa zatiaľ najhorší rok ktorý som v mojom živote zažíval . Ten nátlak , prudké bytie , žalostné šepkanie .



Môj blog nikdy nemal hlavu ani pätu . Je to generátor opisujúci do podfarbeného sveta emócie . Farby sú myslené prelomenie predstavivosti nato aby si cítil . Farby sú všade . Tým chcem povedať že všade je svetlo . Kde je svetlo je nádej . Neverím vo večný koniec . Verím že tvoja duša bude sa presúvať po zemi a daruje život niekomu kto ti bol v tej chvíli súdený . Nebudeš si pamätať kto si bol , jedine čo budeš vedieť , že existuješ . Ak si tu znova a nevieš o tom , musíš spraviť niečo , po čom tvoja duša prahne . 



Melódia


Frekvencie nízke a hlboké , vysoké a pomalé , miešané alebo jednotné , hlasné alebo tiché ... Spolužitie nás tiahne , atrament sa sám dopĺňa , strany sa plnia slovami , emóciami , zvukmi a animáciou . Už to nebolí ... už stojí pri mne , ale tie steny sú para-normálne stojíme tam spolu teraz . Cítim jej tep . Je to jedná miestnosť s nepravidelnými tvarmi . Sú priechodné . Mám stále strach . Stále strácam okolo seba ľudí . Je to mnou ? Neviem na toto odpovedať . Vtom ma chytila za ruku , viem že ten jej príbeh je večný . Toto je tandem pre nás , skočili sme ... no z nulovou gravitáciou sme v priestore . Každý jeden z nás ma pancier od krvi . Jedine viem že to čo nás drží celý čas po kope , už nás len tak nepustí. Je to Melódia .



Vidím každý deň, ktorý sa volá utopenie bez vody

Zelenina sa nakrája na záhrade

Pre vykoľajenie by ste ma našli sto ďalších dôvodov

Ale je to pre mňa bolestnejšie, byť najlepším v tejto oblasti

Závisť zabíja, pretože som tu sám

Nemôžem potešiť všetkých: aj keď som môj pán

Milujem, keď som tlejúci - nehľadám svoj chrám.












štvrtok 20. júna 2019

The story so Far 3.


3. Kapitola

,,Je to on. Pozri sa na tie črty všetko je to proste kurva on !" Vtom zostalo ticho v chatke , mŕtve ticho . V pozadí bol počuť dážď čo padal na strechu . Pozerali sme chvíľu na seba , nevedel som čo mám povedať . Telom mi liala horúca krv . Strach bol cítiť v každom rohu miestnosti . ,, Mne je zle , hrozne mi je zle ja neviem čo mám povedať čo keď to je každého z nás niekto príbuzný na tých fotkách ?"Dodal Vraťo . Všetci potvrdili že taktiež myslia na to isté . Zakladám si na tom že nič nie je náhoda , jednoducho to tak nie je . Všetko sa deje pre niečo . 


Martin: ,, Ja naozaj neviem čo to má znamenať ale je blbosť riešiť to práve teraz v tejto chvíli . Navrhujem aby sme si šli ľahnúť a ráno sa nejako nato pozrieme ." 


Asi bude najlepšie neriešiť to práve teraz , keď nám na chatku padali krúpy . Schúlili sme sa k sebe do miestnosti a snažili sa zaspať . Stále som nad tým rozmýšľal , nedalo mi spať jednoducho ako by ste sa vy zatvárili keby toto uvidíte ? Keď všetci zaspali sedel som v rohu miestnosti . Dominika bola ku mne schúlená a ja som pozeral do blba . Hlavou mi prebiehali spomienky sním .Tma obklopená miestnosťou , ticho určené zákonom , slzy horúce stekajúce po lícach . Boli to tie tiché slzy , tie najhlbšie z môjho vnútra . Snažil som sa zadržiavať dych , aby som sa ukľudnil a mohol si zdriemnuť.

Ráno sme sa zobudili okolo 8:30 . Dievčatá ešte spali a chalani stáli vonku a fajčili . Pomaličky som vstal a išiel von za nimi . Ráno bolo slnečné . Bolo natoľko jasné , že to vyzeralo ako keby ani nepršalo . Bolo teplo , videli sme na okolitú krajinu . Stany z vecami zostali na svojom mieste . Jediný Vraťo  sa už hrabal v stane či náhodou mu niečo nezmizlo . Ja som ten svoj videl ako je otvorený vchod na ňom , vyzeralo to ako keby som ho zvnútra rozpáral nožom . Tráva ani zem nebola mokrá , raná rosa , žiadna . Max behal po lese a hľadal drevo aby sme si mohli spraviť oheň . Viem že sme sa chceli o danej noci rozprávať , ale nemali sme ani poriadne čo k tomu povedať . Chcel som aby sa k tomu niekto vyjadril no nikto nič . Zrazu sme počuli výstrel .


Nina: ,,To čo bolo ?!"  

Martin: ,,Zostaň v chate !"

Max: ,,Ste všetci v poriadku ?" vykríkol z lesa.

David: ,,Čo po nás niekto strieľa ?"



Ďalší výstrel .



Ja: ,,Do chaty všetci ! Vraťo kašli na tie veci ťahaj sem !"

Jakub: ,,Počkaj to je asi poľovník . Halo sú tu ľudia nestrieľajte !"


Ďalší výstrel . Vtedy už bol tak blízko že sme si ľahli všetci na zem a čakali že čo sa stane . Neviem či bol zrovna dobrý dôvod sa ozvať že sme tu . Čo keď to je nejaký vrah ? 


Hlas z lesa: ,,Halo ? Ste v poriadku ? Som miestny poľovník vylezte ."


Jakub: ,,Čo som vám vravel ?" Povedal potichu keď sa zdvíhal .


Poľovník: ,,Decká Ahojte ! Čo vy tu hlboko v lese ? Dúfam že ste neni pytliaci ! Ospravedlňujem sa za výstrely , musel som pre zver nech postupuje ďalej do lesa poprípade kôli pytliakom . A ten posledný výstrel mi padla puška zato sa moc moc ospravedlňujem ."


Hovorím si , ty musíš  byť popičí poľovník keď len tak si strieľaš do luftu a padá ti puška . Ako by som vám ho opísal. Starší pán , ryšavé fúzy ,  otrhaná čiapka na hlave a klasický poľovnícky oblek . Na puške mal ručné vyrezávaného jeleňa  tmavohnedej farby . V očiach mal výraz nevinného človeka , pôsobil  ako mierumilovný pán . cez rameno mal malú tašku odkiaľ mu trčal ďalekohľad . To sa týka vizuálneho stavu . No ale smrdel jak bezdomovec z parku pred stanicou . To bol tak neskutočný smrad , iba som videl Jakuba jak ho natiahlo a chytil si ústa rukou . Asi bol samotár keď že hygiena mu nič nehovorila. Pribehol k nemu psík ktorý mal v ústach halúzku . Ľahol si pri nás a začal si ju obhryzovať .


Vraťo : ,,Ako ste sa tak rýchlo dostali sem hlboko do lesa ?" Zvedavo sa spýtal Vraťo.


Poľovník : ,,Som tu starým Jeepom . Neďaleko je tu cesta pre lesnú správu . Väčšinou chodievam na toto miesto , pretože je tu kľud a chodievali sme sem s partiou taktiež ako vy . Otec môj nebohý bol tiež poľovník a dosť často nás sem brával do lesa či už ako decká s dediny alebo iba ja sám na hríby ."


David: ,, Viem že to je trochu divné ale nepoznáte týchto ľudí ? Našli sme tu fotky a možno je to vaša veková kategória." Pristúpil k nemu a podal mu fotky . Poľovník chvíľku si prezeral fotky a mrmlal si popod fúzy . Pousmial sa a podal nám ich naspäť. 


Poľovník : ,,To je moja stará banda ! Patril som medzi najmladších z nich . Ani neviem poriadne čo je s nimi .Rozpadli sme sa . Každý mal svoje povinnosti , našli si partnerov , svadby a tak podobne chápete . Ja som tu zostal sám a niekedy si sem prídem zaspomínať ako sme ušli z reality aspoň na pár hodín . Nič sme neriešili jednoducho sme sa zobrali a odišli sme sem či bola zima , teplo , pršalo . Ach ale tak čo už som starý mám svoj vek takže ja som stým zmierený .


Nina : ,,Pamätáte si ešte mená?" Spýtala sa hanblivo.


Poľovník : ,,Pravdu pamätám ešte zatiaľ mi pamäť slúži ako tak ešte." 


Ja: ,,Ako sa volá tento pán ?" Ukázal som prstom na ktorej som mal prsteň no ani som poriadne nedopovedal .


Poľovník : ,,Odkiaľ máš ten prsteň synak ?"


Ja: ,,Dostal som ho po mojom dedkovi ." Poľovník začal na mňa pozerať a mal kamennú tvár. Vtedy som zostal v šoku že čo sa deje .


Poľovník: ,,Podobáš sa na ňu . Aj na neho." Zostal smutný a pozrel sa do prázdna ako keby nechcel udržiavať očný kontakt. ,,Tvoj dedko bol neskutočný človek . Vedel zabaviť všetkých , rád rozprával príbehy pri ohni , hral na gitare , spieval . Jednoducho bol šťastný a spokojný. A tvoju babku neskutočne miloval , samozrejme aj ona jeho . Viem čo sa mu stalo pred pár rokmi je mi to hrozne ľúto ." 

Vtom ako to dopovedal Dominika ma silno stisla ruku .Vtom z ničoho nič odišiel bez slov . Všetci sa pozerali na mňa , desil som ich ... A pravdu povedať aj ja som zostal vyľakaný . Chcel som svoje emócie schovať : ,,Poďme sa pobaliť a pome ďalej ." Nikto nenamietal , myslel som si že ma začnú prehovárať k tomu aby sme zostali dlhšie , zrejme pochopili moje emócie . Pomaličky som kráčal k stanu , chcel som ho spratať , bol som hrozne nervózny , triasli sa mi ruky . Vedľa mňa si čupol David a začal mi pomáhať baliť . ,,Ďakujem..." potichu som povedal . Potľapkal ma po ramene a odišiel si zobrať svoje veci . Je načase ísť ďalej . Ako sme kráčali lesom sme sa dostali dosť do prudkého kopca . Museli sme každý 15 min stáť na mieste .


Jakub : ,, Kráčame asi už dve hodiny a furt nikde nejaká čistina alebo ohnisko , mne už je zle ja to nezvládam ." Povedal udychčane .


Dominika: ,,Ja ako tak ešte vládzem ale cítim že sa mi už robí otlak na otlaku ! Krista."


Nina: ,, Ja si necítim nohy , takže ani neviem či mám otlaky !"


Martin: ,, No ty si necítiš nohy , ale cítiť ťa je na kilometer."


Nina: ,,DEBIL ! to nie som ja ale Vraťo sa vyzul !"


Vraťo : ,,Posim ? Sorry ale akože ja to v tých kanadách nezvládam , musím sa prezuť."


David : ,,Myslíte že je dobre tadeto ísť ? furt ideme do kopca a furt to nekončí ."


Max: ,,David iná odbočka nebola , musíme ísť tady-tudy !"


Paula: ,,Smrdím jak bzdocha , musíme nájsť nejakú dedinu , potok , niečo lebo skapem potrebujem sa umyť ."


Vraťo : ,,Si sa mohla umyť a ja by som si posvietil na teba jak svetluška."


Už sme počuli iba plesknutie na líco. Sedeli sme v strede cesty a nevedeli sme či mame ďalej pokračovať . Boli sme vyčerpaní spotení .Dochádzala nám voda čo bol najväčší problém . Nejako sme sa pozdvíhali a išli sme ďalej . Ako sme kráčali cestou uvideli sme asfaltovú časť chodníka . Ani sme neváhali a vydali sme sa smerom kade nás viedol  . Prišli sme do ďalšej dedinky , vyzerala oveľa novšie ako v tej do ktorej sme vstúpili na začiatku náš ho výletu . 


David: ,,Ľudia aha ubytovňa poďme prosím tam na noc ja už ďalšiu noc v daždi neprežijem."


Jakub: ,,David ma pravdu potrebujeme sa dať dokopy a trošku zorganizovať postup ďalších krokov."


Mali pravdu . Prišli sme na recepciu ktorá bola veľmi krásna a útulná . Bola na štýl

,,Chill Zone". Aspoň ja som to tak bral . Zo stropu bola natiahnutá biela plachta , ktorá pripomínala oblaky . Svetlá v podobe malých žiaroviek ktoré boli pripevnené na plachte . Ubytovali sme sa po dvoch izbách . V jednej som bol Ja , Dominika , Martin , Nina a v druhej bol Max , Vrato , David , Paula a Jakub. Boli sme na vrchných poschodiach . Samozrejme každý z nás sa chcel hodiť do sprchy pretože to čo z nás išlo sa nedá už nazvať smrad ale PACHO-SMRŤ . Z Martinom sme zložili veci a pustili baby nech idú prvé do kúpeľne . 


Martin : ,,No chce tu nájsť nejakú reštiku lebo skapem od hladu ."


Ja: ,,Pravda veru . Treba sa normálne najesť lebo stých špekačiek a iných hovadín mám pokrk."


Martin : ,,No... Kam inak potom pôjdeme ďalej ?" 


Ja : ,, Musíme to dohodnúť zo všetkými takto dvaja to ťažko dohodneme."

Rachot v kúpeľni a výbuch smiechu . 


Martin : ,,Preboha to čo tam robite ?"


Nina : ,,Dominike sa šmykli nohy spravila roznožku zjebala sa a jebla na seba celú skriňu."


Ja : ,,Láska preboha neprišli sme to tu rozbiť si v poriadku ?"


Dominika : ,,Neboj sa  už sa zdvíham." Počuť smiech z poza dverí .

Medzi tým v druhej izbe 


Vraťo : ,,Do piče !"

David : ,,Čo je ?"

Vraťo : ,,Stupil som do hovna vonku !"

Max : ,,Kurva a ja že čo to tak smrdí ! "


Jakub : ,,Boha Vraťo choď to umyť kurva to tu jebe na celu izbu !"

Vraťo zobral kanadu začal sňou mávať v lufte a začal robiť akože ho napína na vracanie. 


Paula : ,,Kurva daj to do piče lebo ti ich vyjebem von oknom !" 


Samozrejme ich drbol do sprchy a začal ich celé sprchovať v horúcej vode . Smrad sa presunul do celej miestnosti , kúpeľne , chodby proste všade . Dokonca aj my sme ho cítili na izbe .

Max : ,,Vraťo do boha ! Daj to sem !"

 Max chytil kanady a vyhodil na balkón . Prišiel do kúpeľne za ním , sotil ho do vane a začal sprchovať v oblečení . Začal sa metať jak keby sedel v zapnutej pračke . David sa nich pozeral a len krútil hlavou .

Keď sme sa dali všetci dali dokopy stretli sme sa na recepcií dole . Konečne sme vyzerali v civilnom stave . Prešli sme po dedinke , našli sme malý obchod kde sa chceme potom neskôr zastaviť . Na druhej strane sme našli pohostinstvo , boli sme strašne nadšení že sa môžeme najesť . Každý z nás si objednali pokrm na ktorý sme čakali . Neriešili sme  čo sa dialo v lese  , skôr to vyzeralo že všetci nato zabudli . A bol som len rád že sa to neriešilo . Nebolo by mi to zrovna príjemne riešiť . Vtom David prehovoril pritom ako sme čakali . 


David: ,,Mám nápad . Skúsme tu zostať dve noci , stým žeby sme ráno išli na turistiku po hrebeni kopca  . Je tu lanovka ktorá by nás vytiahla hore nad krajinu a mohli by sme sa potom vydať po turistických trasách . Všimol som si tú lanovku nad dedinou keď som sa pozeral na kopce ako sme išli sem sa najesť . Nebude to podľa mňa veľa stáť a bude to príjemný relax oproti minulej noci . Čo vy nato ? "

Dominika: ,,Podľa mňa je to skvelí nápad ! Aspoň sa nebudeme vláčiť s ruksakmi , maximálne nejaký malý batoh z vodou a môžeme ísť nato . "

Paula : ,, No ja som tiež za . "

Jediný Max bol ticho a mal hlavú opretú do dlaní .

Martin : ,,Max si v pohode ?"

Max : ,,No ja neviem či to zvládnem. Cítim že mám svalovú horúčku . Ak vám to nebude vadiť dám si pauzu a zostanem na izbe čo vy nato ? Vadilo by vám to moc ?"

Jakub : ,,Nie nie čo si blázon pohoda . Lepšie jak keby tam máš odpadnúť na vrchole a čo potom ? "



Sedeli sme za stolom a čakali na jedlo . Kecali o všetko čo sa dalo a čo nás danú chvíľu napadlo. Dočkali sme sa jedla a pustili sa do toho . Jedol som pomaličky a premýšľal . ,,Čo ti nechutí?" Spýtala sa ma Dominika . ,,Je to výborne len nechcem sa opáliť." Dodal som s úsmevom na tvári .



Pomaličky zapadalo Slnko za hory . My sme sa poberali smerom na ubytovňu . Na recepcií bolo zhasnuté a zamknuté .


Martin : ,,Hmm čo teraz ?"

Nina : ,,Neni tu telefóne číslo ? Niekde na dverách alebo niečo podobne . "

Ako sme hľadali nikde nič . Dokonca ani otváracie hodiny tam neboli . Neviem ako sme si to mohli nevšimnúť .

David : ,, Alebo nejaký zadný vchod ? Určite tu musí byť niečo také . " Potiahol z cigarety a vyfúkol .

Vraťo : ,, Idem to pozrieť hneď som tu ."

Zatiaľ sme si sadli pred dvere a čakali . Po chvíli sa Vraťo ozval .

Vraťo : ,, Je tu vchod poďte za mnou . " 


So zničenými nohami sme sa tackali poza budovu kde nás čakal . Vošli sme do budovy a ako sme išli inou stranou sme si všimli na hornom poschodí je terasa . Pobrali sme deky z izieb niektorý spacáky a sadli sme si na stoličky vonku . Max vytiahol zo sebou reproduktor ktorý napojil cez telefón . Hlasitosť dal na minimum a ticho sme odpočívali . Vraťo sedel z Paulou na takom rozkladacom gauči  , vedľa nich sedel Jakub a niečo písal do telefónu . David z Maxom fajčili cigarety , boli opretý o zábradlie a kecali medzi sebou . Ja s Dominikou , Martinom a Ninou sme sedeli proti sebe . Každý z nás mal svoju polovičku pri sebe pod dekou schúlenú . Panovala dobrá atmosféra pri ktorej si každý oddýchol po náročnej turistike . No to sme ešte nevedeli čo sa bude diať na druhý deň .








nedeľa 17. februára 2019

The story so Far 2.


2.Kapitola



Zobudil som sa na ranné lúče ktoré presvitávali cez dosky kôlne . Samozrejme nebolo to jediné čo ma zobudilo . Počul som šuchot obalu od sladkostí . Všetci ešte spali no ranným očkom som sa pozrel strapatý kto to šúcha. Predo mnou spal Vraťo ktorý bol vo vojenskom spacaku ktorý bol tak hrubý , že vyzeral skôr jak prenosný tank . Pozrel som sa do ľavá a tam bol Max . Šuchotal s keksíkmi a hádzal ich do seba . Pozerám chvíľku na neho ako tlačí do hlavy , keď si ma  všimne , vypleští na mňa oči rozospaté .Líca mal jak veverička a povedal : „Čo je ?! Hladný som boa !“ Zasmial som sa a ďalej skúmal terén či sú tu všetci . Z ničoho nič rachot jak keby padla bomba : „DO PIČE!“  Prehlásil Jakub ktorý sa zjebal zo stola na ktorom spal . Vtom boli už všetci hore , hovorím si že celkom zábavný budíček .

„Dobré ráno!“

Povedal som do kôlne kde sa všetci začali prehadzovať a rozopínať spacie vaky . Jediná Dominika sa pritisla ku mne na kolená zababušená , nechcelo sa jej bolo jej dobre .

Dominika patrí medzi tie dievčatá ktoré milujem . Ktoré strašne veľa skrývajú a odhalia sa len pred niektorými . Väčšinou sú to ti , ktorí sú pre ňu dôležitý . Dokázala ma presvedčiť o niektorých opakoch čo som v živote mal . Napríklad že človek z veľmi zlej minulosti , dokáže sa vyškriabať a ukázať sa na svetle v novej podobe . Viem že mala zlú minulosť ale nezaujíma ma to . Je to dievča ktoré milujem takú aká je práve teraz . Niekto koho som celý život hľadal . Som za ňu vďačný a cítim že to je niečo iné , úplne iné . WE ARE VENOM . Milá , zábavná , usmievavá , krásna , empatická , dobrosrdečná ... a miestami trošku šľahnutá.

Paula: „No čo ? Akú ste mali noc ?“

David: „Ja celkom fajn akurát niečo ma celú noc tlačilo pri hlave . Tuto na tomto mieste.“ Začal šmátrať kde mal položenú hlavu a vytiahol kladivo čo bolo v kôlni hodené na zemi . „Aha... už viem prečo.“

Martin: „Ja som nemohol spať . Furt som rozmýšľal čo ten starec hovoril .“- škrabanie na hlave .

Natália: „Čo vlastne hovoril ?“

Martin: „V podstate všetko duchovné a neviem čo . Hovoril ako sa tam stretávala nejaká sekta či čo to splietal . Príde mi to tak že nás chce odradiť aby sme tam nechodili. Možno to je chránené územie alebo niečo .“

Vraťo: „To by nám hádam povedal nie ? Načo by si vymýšľal storky o tajuplnosti a iných veci ? Nie sme deti preboha . Skôr nás to viacej naláka smerom tam .“

Jakub: „To je pravda .Alebo nás tam chce naschvál nalákať . Možno nás tam bude niekto čakať kto nás pošle na druhý svet.“

Monika : Prestaň ! Tieto debilné reči ! Potom sa bojím.“ Nato Jakub zareagoval gestom otváraním a zatváraním dlane (Bla bla bla). „Debilek!“ Odpovedala naštvaná Monika.

Maťo: „Ja vám musím niečo povedať . Ja som sa bavil z Monikou a Natáliou že sa vrátime domov. Je nám všetkým jasné že budete na nás naštvaný ale ... Jednoducho my máme strach . Chceli sme si užiť s vami ten výlet ale nevedeli sme že takto chcete ísť . Ja to jednoducho nedám viete že som slabý . Tak isto Natália keď má tie svoje problémy sa jej to nehodi.“

Chvíľku sme na nich pozerali či si ozaj robia srandu .

Dominika: „ Mmm... No ako chcete ale tak nemuseli ste sa namáhať a prespávať tu . Mohli ste sa v kľude tej reštike otočiť a ísť na stanicu.“ Povedala naštvane .

Max: „Sorry ale ... Je to dosť kokotné čo ste teraz spravili .Dobre že ste to nespravili už v lese .“

Jakub: „ Inak ako sa chcete odtiaľto dostať na stanicu ?“

Natália: „Ja som už pozerala autobus a ide nám za 20 min .“ Povedala potichu a zahanbene .

Pomaličky sa balili , nepovedali ani pol slova . Jedine keď odchádzali tak nám popriali veľa šťastia a nech sa vrátime v poriadku domov . Bol som síce na nich chvíľu naštvaný , len preto lebo som sa tešil ako si užijeme výlet . Ale rýchlo to z nás všetkých opadlo a rozlúčili sme sa s nimi . Zas nechcem aby niekto niečo robil z donútenia . Len mi zostalo smutno .  Nakoniec ako odišli my sme začali pomaličky baliť veci do ruksakov . Medzi tým nás napadlo že sa naraňajkujeme . Och mega nápad že ? Vytiahli sme čo dievčatá nakúpili a pustili sa do toho . Pociťoval som jemné bolesti brucha , nevedel som či to je z hladu alebo či zas začínajú tie problémy . No ako som spracovával do seba biely jogurt s vločkami bolo mi omnoho lepšie . Nechcel som samozrejme sa prežierať ťažkými hovadinami . Zostalo nás 9 . Ja ,Dominika , Jakub , Vraťo , Martin , Nina , Paula , David a Max . Celkom silná zostava som si hovoril . Vtom starenka vošla do kôlne a pýtala sa či niečo nepotrebujeme . Odpovedali sme že všetko máme a či nie sme dlžný peniaze . Pousmiala sa na nás a odpovedala že nie . Popriala nám šťastnú cestu a odišla . Postupne sme nosili veci von pred kôlňu a snažili sa zorganizovať partiu . Vtom prišiel deduško s malou knižočkou a podal mi ju . Bola to lesná mapka ktorá bola pre danú lokalitu . Pousmial sa na mňa potľapkal po ramene ako keby som bol jeho vnuk . Pripomínal mi môjho dedka , ach ... strašne mi chýba .

Deduško: „No deti , držíme vám palce . Užite si prírodu a všetko to ostatné . Keby ste sa náhodou stratili snažte sa držať pomocou mapy a kompasu . Je zo spodu knižky .“ Otočil som na druhú stranu a bol tam . Mal prasknuté skielko ale fungoval tak ako mal .

Ja: „Ďakujeme veľmi pekne . Strašne si to vážime že ste nám takto pomohli , donesieme ho vám po výprave naspäť.“

Deduško : „Ak sa teda vrátite .“ Nechápal som . Hovoril to ako keby sa snami lúčil . Bol som trochu vystrašený , nevedel som čo mám povedať . Asi fakt bude niečo na tom mieste . Začal som pomaličky veriť tomu všetkému čo nám vravel pri ohni v noci . Chvíľku som váhal či teda máme ísť . Ale tak keď sme sa už dotrepali až sem , poďme nato . Išli sme smerom do kopca popri ceste , asfalt neskôr už len lesná cesta . Vtom som sa zahľadel na Maxa .

Bol šťastný , miloval prírodu . Spoznal som ho náhodou v jednej krčme . Mal na sebe starú vetrovku , fúzy a popíjal pivo . Časom ako sme sa stretávali náhodne v meste sme sa viac a viac zakecávali . Nakoniec sú z nás veľmi dobrý priatelia . Viem o jeho minulosti čo ho trápieva čo ho vie potešiť no neskutočne miluje bláznivé nápady , tak ako aj ja . Vyrozprával som sa mu vždy keď som mal zlomené srdce . Akurát som si spomenul ako sme boli spolu opekať v zimnom období . Brodili sme sa snehom na veľmi krásne miesto . Bolo to ako z rozprávky niečo úžasné . Premrznuté nohy sme si zohrievali pri ohni a snažili sa opiecť slaninu .

Ako sme kráčali lesom prišli sme k vysokým skalám . Mohutná obrovská skala ktorá sa dotýkala blízkych korún ihličnatých stromov . Pomyslel som si že aké by to bolo super ,keby tu si postavím chatu . Myslím žeby to bola najlepšia lokalita pre strávenie víkendov v každom počasí . Úplne som to videl . Malá drevená chatka pri skale , skromná žiadna kolotočárina . Vo vnútri by bola miestnosť ktorá by slúžila ako obývačka ale aj ako spálňa . Mala kuchynka , jednoduchý nábytok , drevená podlaha . Pri krbe by sa postavil gauč mohutný ktorý by sa rozložil pri spánku . Televízia by bola tancujúci oheň , svietil by nám do tváre , zohrieval nohy a pritisli k sebe.

David: „Kokos . Ja nevládzem dajme si pauzu pri skale.“

Paula: „Tomu ver teraz pauza ľudia fakt to nezvládam.“ Hodila na zem ruksak .

Jakub: „Nečakal som že to bude taký zaberak . Už asi 2 hodiny ideme lesom a furt nič , nezablúdili sme ?“

Vraťo: „Ukáž mi tu knižku Jožo.“

Max: „Ukáž pozriem sa aj ja . Hm... podľa mapy sme práve tu pri tejto skale . Išli sme tadeto , odbočili sem a sem . Okey to už nie je ďaleko.“

Martin: „ Je to dosť veru ešte . Ale tak to už nemá zmysel sa ani otáčať.“

Nina: „ No hádam už nie lebo akože mám dosť .“

Sedeli sme v kruhu a kolovali sme si fľašu vody . Tiekol z nás pot a smrdeli sme na kilometre. Vtom som sa postavil a išiel sa pozrieť na okolo .  Zašiel som poza skalu a videl som že po určitej strane sa dá vyliezť . Začal som sa škriabať hore , keď som vyliezol videl som všade naokolo. Respektíve na stromy . Les bol hustý , Videl som obrovské ihličnaté stromy ktoré boli potiahnuté do celého okolia . „Zblaznil si sa ?! Ťahaj dole !“ Začala po mne kričať Dominika ktorá pozerala na mňa aj z ostatnými . „Neboj sa idem dole.“ „Ja ti dám neboj sa!“ Odvrkla naštvane .

Max: „Neviem prečo ale príde mi že som tu už niekedy bol . Snívalo sa mi o tomto mieste že ste tu boli aj vy.“

Martin: „Čo konkrétne?“ Spýtal sa Martin zvedavo.

Max: „ Bol tu sneh a bol som tu sám . Bol som bez mikiny len naľahko oblečený . Viem že mi bola hrozná zima , koruny stromov boli  prázdne a bolo šero . Hmla lepšie povedané . Nevedel som sa odtiaľto dostať a hľadal som vás . Viem že po stromoch boli reťaze spustene , niečo ako liany . Bol som bosý a kráčal po snehu . Nakoniec som našiel Martina a ten mi hovoril že nevie kde sú ostatný a že má strach . Blúdili sme spolu keď zrazu sme počuli výkrik . Bol to ženský výkrik . Začali sme utekať po zvuku . Bola to Nina s Davidom . David mal zlomenú nohu a nemohol sa postaviť . Snažili sme sa ho zdvihnúť na ramena . Vtom pribehla Dominika a strašne plakala . Chcela nájsť Joža ale nemohla . Nemohli sme ísť ďaleko od seba lebo by sme sa stratili . Ako sme sa tackali cez ten les zrazu sme uvideli reťaze ktoré rinčia . A... bol tam Jožo pripútaný v nich . Bol vo vzduchu uviazaný z každých strán . Ruky , nohy , hruď , krk . Chceli sme ho dať dole . David s Martinom sa snažili Trhať z reťazami ale márne ... Zrazu z ničoho nič sa spustil na zem , pristal kolenami do snehu prehol sa dopredu a z úst mu kvapkala krv . hlavu mal padnutú dole a nevnímal . Dominika sním začala triasť nech sa preberie . Nič... žiadne známky života . Celú hruď , chrbát mal dorezanú , na rukách modriny . Zrazu reťaze sa uvoľnili všetky... padol tvárou dopredu . Hneď ho Dominika zdvíhala , sadla si k nemu chytila za hlavu a silno držala . Slzy všade . Zrazu začal kašlať prudko sa nadýchol otvoril oči a pozeral sa na nás. Bol dezorientovaný ...“

Vtom zostalo v partii ticho . Pozerali sme na seba a ani sme nedýchali . Dominika natiahla ruku na mňa a silno ma stisla . Oči sa jej leskli a schovala sa ku mne do náručia . „Prosím už nechodievaj do toho lesa . Nech sa bude diať čokoľvek len prosím nechodievaj prosím veľmi prosím.“  Max sa na mňa pozrel a kývol hlavou . Dával jasný súhlas toho že má pravdu .

Všetci súhlasili nech sa nato vykašlem . Zvláštne , bolo to ako keby beriem drogy a snažia sa ma od toho odhovoriť . Ale zároveň sa mi páčilo že majú o mňa starosť a záleží im na mne . David zostal zahladený a premýšľal .

David patril medzi moju svorku . Môj verný vlk , môj nočný jazdec , moja soulmate . Vtedy keď sedíme spolu v aute hrá nám nahlas hudba , vypína sa pre mňa svet a zapínajú sa svetlá na cestu . Kapuce na hlavách a túlame sa po prázdnych miestach a budovách . Hľadáme neobjavené a pátrame stratené . Chalan z veľkým srdcom , plný záhady . Doteraz ani poriadne neviem o jeho minulosti no vidím na ňom že je silná povaha . Splašený chalan v znamení býka , ktorého nezastaví ani toreador .

                                                                                                                                             

„ Čo sa deje Davide ?“  Spýtal sa Vraťo.



David: „Nič nič len ... predstavil som si to .“

Pokračovali sme ďalej. Už mi bolo fakt divné že ideme nejako dlho keď konečne sme prišli na miesto. Ako by som ho opísal , pole v strede lesa , lúka pri korunách stromov ktorá sa tiahla ďaleko na vôkol. Chatky sa nachádzali na druhom konci . Vtom som sa pozrel na všetkých s divným pocitom a spýtal sa ich : „Cítite to ? Ten zvláštny pocit.“ Max okamžite zareagoval : „Ten čo pri tej skale ?“

Ja: „ Áno presne ten. Ako keby sme tu boli už spolu.“ Všetci súhlasili a začali kývať hlavami.

Paula: „Neviem prečo aj ja to cítim. Ale z takýchto pocitov sa vždy bojím . No teraz je to úplne inak . Ako keby cítim pohodu a kľud .“

Jakub: „ Hej akože... Tiež nemám s toho zle pocity ako hovoril ten starý pán .“

Martin: „Dobre nerozplývajte sa nad vašimi pocitmi pome ku chatkám už konečne !“ Povedal nedočkavo Martin.

Dominika: „No poďme veru už chcem rozložiť stan.“

Zložili sme veci na zem . Všetci dopotený, mapy na chrbtoch jak keby objavili Afriku . Chvíľku som pozeral na tie chatky . Neprišli mi nejaké nezvyčajné . Skôr mi prišli úplne prirodzené . Akurát boli tak strašne zničené , nedalo by sa v nich prespať . Veľké boli ako pre tábor kde deti trávili leto . Lenže nato aby tu bol tábor ich bolo dosť málo . Všetci behali po okolí , lúke , lese . Ja som stal pred chatkou ktorá sa rozpadala a chcel som vstúpiť do vnútra . Z poza chrbta ma objala Dominika a hovorí mi že ide so mnou . Vo vnútri nebolo nič absolútne . Len drevená podlaha a stôl . Tak isto sme sa boli pozrieť do druhej , ďalšej a ďalšej . To iste všade tak sme sa nato vykašlali a ďalšie sme ani nepozerali .

Jakub: „Ach celkom som naštvaný . Prešli sme hory doly aby sme sa dostali sem a ... nič . Proste absolútne nič tu nie je .“ Chápal som jeho sklamanie pretože bol som aj ja .

Nina: „ No proste nevyšlo to . Ale aspoň sme ako partia vonku konečne spolu nie ? Každý sme boli v práci zašitý každý jeden . Myslím že čerstvý vzduch nám všetkým dobre prospel aj keď s toho výletu nie je nič dobrodružné aspoň sme vypli.“

Vraťo: Áno to máš pravdu . Ale vieš tešili sme sa nato strašne aspoň niečo .“

David: „ Je to také že no . Každý niečo očakával s toho . Ale fakt je že mne prospela príroda, turistika . Však sami dobre viete ako sme boli v tých robotách stále a stále . Nemali sme na seba čas byť takto pokope .“

Ja: „ Ale no tak hlavy hore ! Všetci sa postavte pri ohnisko dáme spoločnú fotku .“

Vymieňal som film a nastavoval smerom k ohnisku kde boli všetci naukladaný . Nastavil samospúšť a rýchlo sa hodil do davu . CVAK! Fotoaparát nás cvakol. S Martinom som šiel do lesa pre drevo zatiaľ čo ostatný chystali stany a jedlo . Bolo akože dosť konárov po zemi ale hľadali sme padnutý strom ktorým by sme kúrili celú noc . Videl som že predo mnou bol suchý strom ktorý keby rozkývame  mohol by spadnúť a nemuseli sme zbierať tie suché vetvičky čo by nám tak boli na 5 minút . Opreli sme sa o strom a začali s nim kývať doľava doprava . Nešiel ani za toho boha dať dole ! Naštval som sa vyliezol do polovice stromu a začal sa na ňom húpať . „WUIIIIIII !“ Začal som hulákať na strome zatiaľ čo Martin sa chytal za hlavu . Ako som sa na ňom hompáľal zrazu začal praskať. „AAAAAAA PADÁM!“

Drb rana jak keby padla bomba a ja zo stromom na zemi . Ležal som na zemi strom do piče na mne padnutý a vedľa mňa Martin ležal v kŕčoch čo sa tak smial. „Pomôž mi ty debil !“ Začal sa naťahovať stým a ja som sa odkotúľal nabok . Ťahali sme strom za sebou až k partii.

Dominika: „ To kto zahučal a čo tam rachlo ? Ja som sa začal škrabať na hlave.

Martin: „Však kto asi ? Tento to tvoj Tarzan.“ Povedal posmešne.

Dominika: „Ty si sa zjebal zo stromu?!“

Ja: „No... skôr strom sa zjebal so mnou.“ Všetci výbuch smiechu hlavne Martin ktorý sa premáhal odkedy sme vyšli z lesa .

Paula: „Poďte sa najesť a opiecť si konečne.“

Oheň sa rozhorel a dali sa všetci do kľudu . Jakub vytiahol fajnovú domácu slaninu ktorú keď som uvidel chcel hneď ochutnať . Hneď som mu čmajzol nožíkom kúsok na ochutnanie .

Jakub patril medzi chalanov ktorý vedeli viesť partiu . Vedel sa orientovať usmerniť tých ktorých potrebovali inak nebol nejaký vodca ktorý povie a tak bude . Sním sa dalo porozprávať o hocičom keď som potreboval . Fakt vedel spraviť zaujímavú tému aj z matičky na skateboarde . Miloval urbex tak ako všetci ostatný v našej partií. Ale najviac ho miloval za tmy . Čo už moc niektorých nebavilo alebo lepšie slovo , báli sa .

Začalo sa stmievať . Slnečné lúče už behali len pomedzi stromami . Veľmi krásny pocit vtedy vo mne vyvolal . Všimol som si že Vraťo začal nás fotiť pri ohni . Spravil aj nám z Dominikou spoločnú fotku ako je opretá o mňa a ja si ju držím v náručí . Taktiež ostatných samostatne. Nakoniec položil telefón na ruksak a odfotili sme sa všetci. Zhaslo svetlo a zasvietila tma nad nami . Hviezdy bolo krásne vidieť , ležali sme v tráve pozorovali . Videli sme aj pár z nich padnúť. No akosi sme videli na oblohe fľaky . Prichádzali mraky. Čo by nebolo také hrozné ale začalo hrmieť.

Paula: „To nemyslíš vážne že bude teraz pršať.“ Videl som že nikto nebol nadšený.

David: „Čo spravíme keď to bude v najhoršom ?“

Martin: „Skúsime sa schovať do jednej z tej chatky hádam nás to lepšie ochráni.“

Dominika: „Láska ja mám strach z buriek to ty vieš.“ Videl som na nej vystrašený pohlad.

Ja: Viem Srdco nejako to prežijeme nemusíme sa báť.“

Ani som to nemusel dopovedať strhol sa dážď . Zaliezli sme do stanov a snažili sme sa zaspať . Dominika sa na mňa nalepila až tak že skoro ma vytlačila zo stanu . Začal som driemať a pomaličky padal do snov ... (Po hodine a pol)

Vraťo: „ Jožo ! Jožo kurva stávaj poďte sa schovať do chatiek.“ Dominika sa strhla a začala hľadať východ .

Dominika: „Vraťo čo sa deje ?! Preboha kde si ?!“ Bol tak hustý lejak že sme nevideli pred seba poriadne .

Martin: „Jožo vstávaj do riti toto nie je sranda všetci sú v chatke poďte snami!“

Vzali sme všetko potrebné čo sa dalo a bežali cez mokrú trávu bosí za svetlom ktorým svietili chalani. „Nechajte tam všetko stan oblečenie poďte rýchlo.“ Započul som ako Jakub t kričí. Došli sme do vnútra chatky mal som na sebe len teplákové kraťase a spacák v ruke. Dominika bola v mojej mikine a leginách . „Ste tu všetci ?“ Martin všetkých kontroloval čo tam boli .

Ja: „ Paula a Nina kde sú ?“

Paula: „Tu sme obidve.“ Schúlene pri sebe sa tisli a triasli sa od zimy .

David: „Kurva to som ešte nevidel taký lejak. Zrovna teraz keď sme v piči hlboko v lese .“

Martin: „To sa dalo čakať .“

V rohu chatke som si našiel z Dominikou miesto kde sme sa spolu zavŕtali k sebe . Vraťo si všimol že pri stole sú nejaké fotky . Zdvihol ich a svietil si na ne mobilom.

Dominika: „Čo to je ?“

Vraťo: „Fotky nejaké . Sú tu ľudia čo tu asi chodili . Podobná partia ako sme my ale sú hrozné staré tie fotky .“

Max: „Ukáž mi ich . Lol! Však to ešte ja vyzeráme ako my! Pozri toto je úplný Jožo s Dominikou.“ Chytil som do ruky danú fotku a boli tam dvaja ľudia čo robili grimasy . Na ďalších sa smiali , bozkávali . Jednoducho milovali . Videl som na Vraťovi že niečo mu vŕta  v hlave.

Ja: „Vraťo si okey ? Čo sa deje ?

Vraťo: „Nič len ... Počkaj .“ Začal listovať v mobile . Pozeral na fotky a do mobilu . Stále to striedal . Začal rýchlo dýchať , celý sa triasol . Padol mu mobil na zem tak že do stropu začalo svietiť svetlo z blesku .

Ja: „Šibeti čo je ? Teraz nie je vhodný čas na srandy.“

Zobral Max do rúk ten telefón a pozeral tie fotky . Pozeral to detailnejšie videl som že približoval obrázky na displeji . Otvoril ústa a pozeral na fotku . Potom sa pozrel na mňa.

Max: „Jožo... Toto by si mal vidieť.“ Prisadol si ku mne tak že sa všetci začali pozerať z hora tak aby to aj oni videli.

Ja: „Prepáč Max ale ja tu nič neobvyklé nevidím.“

Max: „Pozri sa ešte raz a lepšie!“ Povedal to ešte raz a vynervovane.

Ja: „Max do riti ! Ja tu nič nevi...“ Vtedy som to uvidel. Zostalo mi zle a pozeral som na tie dva obrázky ako na ducha . Uvidela to Dominika , Martin , Nina proste všetci nato pozerali . Nechápali a začali sa báť . Zimomriavky mi behali po celom tele ako keby som cítil že sa niečo deje . Tie fotky boli podobné ako sme my vytvorili dnešný večer. Všetko sedelo tam kde sedel pár z Dominikou tam na mieste kde sedeli chalani proste kurva to sedelo ! Všetko tak ako sme boli rozmiestnení a každému jednému poznali . No ja som zostal vo väčšom šoku keď Dominika prehovorila. „Láska... pozri sa na toto.“ Uvidel som to a už som sa začal triasť.

Martin: „Do... To nemôže byť to čo si myslíme .“

Ja: „ To... to nie je pravda... to nemôže byť náhoda .“  Vtedy Dominika ukazovala na ruku toho chlapa čo držal dievča okolo seba . Ten chlap mal na sebe prsteň kde mal iniciálky FM . No a práve ten prsteň som mal na ruke . Bol to on...

KONIEC 2. Kapitoly